Často sa hovorí o tom, že žijeme v ére tzv. vzdelanostnej spoločnosti. Vzdelanie je azda ešte dôležitejšie ako v minulosti, o to viac záleží, aké školy si vyberáme. Pozrime sa teraz v skratke, ako vyzerali naše preferencie po Nežnej revolúcii v roku 1989. S istou mierou zjednodušenia by sa dalo hovoriť o dvoch fázach alebo dvoch módnych vlnách.
Prvá fáza – dominancia spoločenskovedných disciplín
Humanitne zamerané školy zažili po roku 1989 z pochopiteľných dôvodov veľký rozmach. Týkalo sa to tak stredných, ako aj vysokých škôl. Rapídne narástol záujem o všeobecné gymnázia, obchodné akadémie a tiež o novovzniknuté cirkevné školy. Naproti tomu čoraz menej žiakov sa hlásilo na priemyslovky a učilištia, mnohé z nich dokonca zanikli.
Podobná situácia nastala aj na univerzitách. Obrovský boom zaznamenali spoločenskovedné disciplíny ako ekonómia, manažment, štúdium jazykov, sociológia, kulturológia, sociálna práca, andragogika a iné. Naopak, len veľmi málo stredoškolákov si podávalo prihlášky na technické fakulty. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bola jedine informatika a informačné technológie.
Druhá fáza – návrat k technike a prírodným vedám
V ostatných rokoch ale registrujeme zásadný obrat. Naša spoločnosť začína prehodnocovať význam technicky zameraných škôl a záujem študentov o ne začína stúpať. Prečo je to tak? V prvom rade sa zmenila situácia na trhu práce, ktorý je už nasýtený absolventami humanitných odborov. Významný vplyv na „návrat k technike“ mal, samozrejme, aj obrovský rozvoj automobilového priemyslu na Slovensku.
Na stredných školách sa postupne zavádza duálny spôsob vzdelávania. V spolupráci so súkromným sektorom vedia zabezpečiť vo vybraných triedach adekvátne pracovné náradie, technické vybavenie aj pedagógov. Žiaci sa pripravujú na prácu vo firmách najrôznejšieho technického zamerania – od automobilových komponentov cez diamantové kotúče až po povedzme fotorámy na fotografie. Stúpa tiež záujem o technické fakulty, tie navyše patria z hľadiska ratingu dlhodobo medzi najkvalitnejšie, a to aj v medzinárodnej konkurencii.
Aby nedošlo k omylu, netvrdíme, že technické disciplíny sú potrebnejšie alebo užitočnejšie než spoločenskovedné. Spoločnosť potrebuje oboje. Iba konštatujeme, že dochádza k vyššie uvedenému obratu. Bude zaujímavé sledovať, či sa neposunieme do opačného extrému, keď by mali technické odbory až prílišnú dominanciu a spoločenskovedné odbory by hrali len druhé husle.
